Väčšina ľudí v dnešnej dobe len hreší na farárov, hreší na dobu, nadáva na štát, na ľudí, ako žijú, či politikov a hľadajú si ďalšie a ďalšie negatívne veci.
Kuffa je človek - velikán, slovenská Matka Tereza v mužskom vydaní. Kňaz, no najmä OTEC. Otec nechcených, ktorými spoločnosť pohŕda. Rekordér s najväčšou trpezlivosťou pri práci s neprispôsobivými občanmi, na ktorých iní nemajú srdce, trpezlivosť a milosrdnosť.
Maroš Kuffa, človek milión. Žijúci svätec. Nebudem to skromne hovoriť. Zažite ho sami, urobte si názor sami. Ja som bola dobrovoľníčkou na rôznych miestach, cítim a vnímam do hĺbky ľudí. No jeho milosrdenstvo a slová pokropili nekonečnou láskou moju dušu. Keď som bola u neho na spovedi, teda skorej úprimnom rozhovore, plakala som ako malá. Prajem Vám všetkým zažiť ten pocit, tie zimomriavky a neskutočnú lásku, keď povedal: ,,Keby vieš, ako Ťa Boh miluje, tak každý deň plačeš stále od šťastia“. Otec Kuffa to tak vedel povedať, že zrazu ste sa prehupli myslou do inej dimenzie, ostali ste sami: Vy a Boh a nič iné a pocítili ste neskutočnú lásku. Z Kuffu šlo také neskutočné božie milosrdenstvo, že som sa dlho z jeho slov spamätávala a často jeho slová hovorím tým, ktorí sa nemajú radi a nevedia, čo je v tomto živote podstatné: Boh je láska, má nás neskutočne rád. No aj keď trpíme, máme hľadať spriaznenosť Boha v utrpení. Lebo len cez utrpenie, pokoru sa približujeme k Bohu. Keď všetko vnímame láskou a pokorou, ide všetko ľahšie.
Musím povedať, že aj ja som niekedy dosť kritická voči kňazom. Ale ako vravia sestry Matky Terezy: ,,Nie sme tu preto, aby sme súdili, ale milovali“. Po týchto slovách sa vždy tiež nad sebou zamyslím, že nie som najchudšia a tiež som človek a kňazi sú tiež len ľudia a nemôžem byť k ním kritická, iba sa za nich modliť, pretože oni sú často v samote a aj skončia život v samote s Bohom a je to veľmi tŕnistá cesta a oni potrebujú našu podporu, povzbudenie. Teraz býva raritou, ak človek prichýli iného a dá mu strechu nad hlavou. No keď si spomeniem na Kuffove slová, ako začínal a delil sa o jednu miestnosť s ďalšími 15timi chlapmi, ktorí boli nechcení, a kde aj SMRAD bol slabé slovo, tak si vravím, že svet má stále ešte šancu. Poznám však láskavých obetavých jezuitov, františkánov, ktorí pomáhajú, ako môžu a stále si vedia zachovať čistotu duše aj napriek všetkým skazenostiam a pokušeniam, ktoré sa im pletú do cesty.
Ak neviete, čo s rodinným príslušníkom, ktorý roky pije, týra rodinu, žije na Váš úkor, fetuje, kradne, žije nie podľa Vašich predstáv, tak si pozrite kázne Otca Kuffu na youtube, alebo lepšie, urobte to čo ja a choďte pozrieť toho žijúceho svätca ešte teraz. Ja som sa za ním vybrala aj s kolegyňou z práce. Obe sme boli duchovne vyprahnuté, cítili sme prázdno. Pôvodne sme u Otca Kuffu chceli ostať deň, dva, no ostali sme desať dní. O ubytovanie a stravu sme mali postarané. Najprv sme si platili hostel a neskôr sme boli ako dobrovoľníčky ubytované v Ľubici aj s klientkami, ženami bez domova. Mohli sme pracovať v chránených dielňach, pomáhať so starými, nechcenými a umierajúcimi. No my sme chceli pracovať na stavbe, ťažko a manuálne robiť, vypľuť doslovne dušu a byť pri Kuffovi a nasávať z jeho nekončiacej milosrdnosti.
Dve mladé baby v najlepších rokoch zjemnili aj drsných mužov, zblúdilé duše a veľmi pekne sa nám spolupracovalo. Pán farár po rannej omši všetkým zadelil prácu, a potom celý deň začal nekončiaci kolotoč kontrolovania, či všetci robia, to čo majú, lebo keby nerobili UMRÚ. Najprv som to nechápala, čo tým farár myslí, ale pochopila som to. Každý človek, ktorý nepracuje a má peniaze len tak, priživuje sa na úkor iných, zbohatne, tak jeho duša stráca POKORU – najdôležitejšiu čnosť v živote a blúdi, hnije.
Otec Kuffa je nielen farár, ale je hlavne skutočný OTEC. Nepáči sa mi, že ľudia mudrujú nad jeho kázňami, jeho proti Istanbulské slová, no tí, čo vidia do hĺbky tejto záležitosti, vedia, že má Otec Kuffa pravdu.
V súčasnosti sa spolu s ľuďmi na jeho fare stará 500 ľudí (starých, nechcených, ľudí na pokraji spoločnosti, či bežných ľudí, zbohatlíkov, ktorí hľadajú cestu k Bohu). Na jeho fare stretnete cigáňov, bývalé prostitútky, bývalých podnikateľov, či rôznu zmes ľudí. Takto to vníma možno ten, kto posudzuje ľudí. No ja som stretla ľudí, ktorí chcú žiť inak, lepšie a zabudnúť na minulosť, ktorá ich aj tak prenasleduje, ako tieň prišitý o ľudské telo. Skoro každý deň chodí na faru veľa ľudí a nosia milodary pre ,,Kuffove deti".
Spomínam si na veselú príhodu so Šaňkom, takzvaného neprispôsobivého občana, ktorému dáva Kuffa strechu nad hlavou už 15-ty rok. Hm, asi sa dobre prispôsobil, keď je u neho takú dobu. Raz ako som šla okolo neho, vravím mu: ,,Pomáhaj pán Boh, milý Šaňko!“ On na to pohotovo odvrkol: ,,Bodaj by si ty pomohla“. Smiala som sa na jeho reakcii ešte ďalšie dni.
Nemôžem povedať, že na fare je všetko ružové. Chlapi fajčia, či sem tam sa zašívajú, zo seba si robia srandu, že hrajú gulečník (keď dajú ruky do vačkov monteriek, tak sa môžu ihrať). Ja som tak raz dvoch naháňala, behala som po fare. Do toho ma stretol Kuffa a vraví mi: ,,Čo tu beháš sama dievčatko, bojím sa o teba, to nie je sranda, ty nepoznáš minulosť tých chlapov, aby sa ti dačo nestalo, ja nie som všade“. Ja mu na to: ,,Pán farár, vy sa pozeráte poriadne na ženy? Veď ja nie som dávno dievčatko.“ On na to, že nie. A ja som mu odvetila, že sa hráme s chlapmi na chytko schovku. On na to, že čooo? ,,No chytko schovku. Chlapi sa schovali a ja ich hľadám a naháňam robiť“. Začal sa smiať, že aj on teda tak robí celý deň.
Na všetko však sám farárko nestačí. Som rada, že má okolo seba veľa dobrodincov. Žiara, lásku, dobrotivosť a tú nekončiacu milosrdnosť, ktorou sála je taká silná, že priťahuje nespočetné množstvo ľudí.
Mne pobyt u Otca Kuffu dal veľa. Otec Kuffa sa za mňa a so mnou modlil, aby som mala prácu, na ktorú som stvorená a čuduj sa svete, po 5 rokoch sa mi splnil sen a dostala som ponuku ísť robiť na humanitárny projekt s chudobnými, marginalizovanými ľuďmi do Indie. Farár mi otvoril oči. Žena si má plniť úlohu matky, buď rodením detí, prácou ako mníška alebo prácou blížnym. Ak si tento materinský princíp neplní, vnútri trpí.
Bývalí väzni, fetky, či iná odnož ľudí tiež trpia. Trpia ako my. Lebo vedia, že zlyhali a tie výčitky ich ponárajú späť do bažiny sebatrýznenia. Mne povedali, že sa mám, že som dobrá duša a oni sú zlí ľudia. No zarazila som ich, keď som im povedala, že nevedia všetky moje hriechy a aj ja som zhrešila, ako každý a nech si odpustia. To je to najťažšie. Lebo neprežiť deň v radosti je iba živenie zlého v svojej duši. Otec Kuffa nás má rád, Boh nás má rád, majme sa aj my radi.
Vďaka Otcovi Kuffovi viem, čo je to pokora a veru lepšie sa veci prijímajú a žije sa s pokorou. Na fare som sa naučila, že všetci sme na jednej lodi, lebo sme ľudia, ktorí sa snažíme lepšie žiť. Vy, pokiaľ chcete pomôcť, nemusíte míňať peniaze na dobrovoľníčenie v cudzine. Choďte ku Otcovi Kuffovi. Zažijete neskutočné. Jeho kázne sú bázeň pre dušu, dobre sa počúvajú, sú zo života, pobavia, no hlavne Vás prinútia hĺbavo rozjímať a bažiť za pokorou.
Otec Kuffa je prísny, no takým má otec byť. Má v sebe svetlo, lebo sám je svetlom. Tí, čo žijete v tme, prebuďte sa. Neviete to? Proste o to a dostanete. Zažiť sálajúcu lásku, prebudíť sa je niečo neopísateľné.
