reklama

Dobrovoľníčenie v indickej Kalkate

Indická Kalkata je isto snom mnohých, ktorí chcú pomôcť na mieste, kde pôsobila Matka Tereza. Pre mňa toto miesto evokuje miesto očistca, pretože všade prítomnú hmla, smútok a beznádej si spájam s niečím posmrtným, nezmeniteľným.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keď mi niekto povie slovo Kalkata, v hlave sa mi nakopia obrazy ľudí, ktorí svojimi telami vytvárali koberce na papierových kartónoch, či holej zemi. Nemali domov, spali, žili, teda skôr prežívali hocikde.

Smrad, ktorý sa zaryje do vnútorností a nepomôže vám, ani keď dýchate ústami. Ten smrad je neopísateľný. Tak, ako mutujú vírusy, mutuje isto aj smrad. A svoje posledné štádium sa mu svojvoľne podarilo dosiahnuť v Kalkate, meste očistca, hmly, inej dimenzie. Čo tam tak dobrovoľníkov láka?Miniatúrne smiešno-chudé telíčka, kráčajúce po ulici, vykonávajúce na ulici všetky živočíšne, ľudské potreby... Smútok ľudí, z ktorých podľa výskumov a štatistík 74% nemá žiadnu budúcnosť, ba horšie – nádej na lepší život, ma bude súžiť do smrti. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale dosť bolo o smutných veciach. Charita je moja pasia, dobrodružstvo, môj druhý dych, zmysel života a taktiež zážitky na celý život. Keďže som už pred pár rokmi robila dobrovoľníčku u Misionárok lásky známej aj ako Charita Matky Terezy v Madride a aj Maroku, chcela som si splniť môj sen, ísť robiť niečo ťažké a zároveň krásne - starať sa o umierajúcich rovno do slumov Kalkaty.

Po príchode a po registrácii, ktorá sa koná 3x týždenne, mi bola pridelená práca na 3 hodiny so starými a bezvládnymi ženami. Bola som veľmi nazlostená, pretože som si tri mesiace pred príletom do Indie so sestrami Matky Terezy preverovala, čo môžem robiť ako dobrovoľníčka, akú prácu a či budem môcť ísť pomôcť zbierať umierajúcich ľudí do slamov. No až na mieste mi sestry povedali, že to môžu robiť iba muži a najmä budúci kňazi, pretože pre ženy je to nebezpečné. Človek si vytvorí v hlave obraz, neskôr sa mu stane snom, no keď zistí, čo to všetko obnáša a nedá sa zrealizovať tým spôsobom, ako,,ON CHCE", odstraší ho to pomáhať. No nemalo by to tak byť. Pomáhať človek dostane vždy treba. No treba mať aj otvorené srdce.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bola som veľmi sklamaná, lebo som nemohla dať pomocnú ruku tým, na ktorých sa všetci VYSRALI. Pardon za výraz, ale neviem násť lepšie expresívne slovo, ktoré by vystihlo situáciu, v ktorej sa títo ľudia ocitli: sami, hladní, bez strechy nad hlavou a pomocnej ruky. No a JA... Ja som chcela byť ten prostredník, človek, ktorý podá týmto ľuďom pomocnú ruku, predtým, než odídu na druhý svet. Chcela som byť to svetlo, ktoré ja cítim od druhých, keď sú vždy pri mne a podajú mi nezištne nápomocnú ruku. 

Niesla som to s ťažkým srdcom. Bolo mi vysvetlené, že aj tie tri hodiny niečo znamenajú pre tých, s ktorými som strávila čas.Pre mňa to nebolo nič. Prať, upratovať, starať sa o bezvládne, choré, či staré ženy nebol problém. Nič mi nerobilo ani vidieť, či utierať rany ženám poliatym kyselinou. Iní dobrovoľníci sa pozerali na ľudí s leprou, či iným postihnutím ako na zvieratká v zoo. Niekto si ich potajme fotili a mne bolo lúto, že niekto vie zneužívať aj takýmto spôsobom ľudskú dôstojnosť. Rozum sa mi pozastavoval nad tým, čo sa stalo žene, ktorú jej moslimský manžel oblial kyselinou od toľkej ,,lásky“. Na hlave nemala žiadnu korunu krásy -vlasy, ale znetvorenú kožu, žiadne oči, nos. Isto bola rada, že jej nespálilo polovicu úst a mala aspoň miniatúrnu nosnú dierku. Žena súca na foto roka do National Geographic: Survivor of the Year (pozn.: ,,Prežilec“ roka).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To bola len jedna. Boli ďalšie, iné, oslepené, znetvorené, prežívajúce svoj temný raj na zemi. Takto by som nazvala útulky Matky Terezy, v ktorých mohli úbožiaci byť. Iba byť. Spať sa im nedalo. Veď ja sama som bola doštípaná od komárov a inej hávede a ledva som zaspala. Cucali ma zaživa. Komáre, myšlienky na umierajúcich. Všetko. Cítila som sa ako živá mŕtvola ležiaca 2 metre pod Matičkou Zemou. Nejde mi do hlavy, ako môžu žiť bytosti, ktorým sa červíci a iné parazity dostali pod kožu, množia sa tam, svrbia a znepríjemňujú posledné hodiny súženia už aj tak usúženým polobytostiam.

Nepýšim sa tým, že robím charitu. Ale ako povedala Matka Tereza - byť hrdý na niečo, je byť pyšný a pýcha je hriech. V mojom ponímaní som len nástroj Boží a môžem ďakovať pánu Bohu, že mi v živote dochádzajú veci a vnímam, to čo vnímam. Ale aj tak to je málo. Charitovanim chcem poďakovať za to všetko, čo v živote mám: skvelú rodinu, priateľov, prácu, zdravie, šťastie a požehnanie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ten, kto chce ísť do robiť dobrovoľníka do Indie, nech si vopred od známich zistí, čo je to za miesto a akú dobrovoľnícku prácu bude robiť. Predsalen to nie je lacný špás letieť do Indie, zaplatiť si víza, poistenie na pár týždňov. Ubytovanie sa dá zistiť na internete podľa miesta, kde budete vykonávať prácu dobrovoľníka. Okrem ubytovania blízko miesta pôsobenia je dôležité, aby ste boli ostražití a dávali si pozor na žobrácke mafie. Áno aj také sú. Mne sa stalo, že som videla novorodenca na zemi pred chrámom a chcela som ho vziať k sestrám. Ešteže som za nimi najprv šla. Povedali mi, že je to mafia, ktorá zarába na sirotách, či deťoch. Ľudia majú prispieť a peniaze idú rodičom, ktorí nechcú robiť. Je pre nich pohodlnejšie žobrať, než pracovať na poli.

Ja s kamarátkou sme ochoreli po troch dňoch v Kalkate. Potom sme nemohli byť pripustené k ľuďom, o ktorých sme sa mali starať, lebo majú zníženú imunitu a našou chorobou sme ich mohli aj zabiť. Neskôr sme išli cestovať na juh Indie a skúsiť dobrovoľníčiť pri more, ale nepodarilo sa nám. Keď som prišla na Slovensko, povedala som si, že vlastne nedá sa Bohu ďakovať jednorazovo, ale že mám ďakovať stále, každý deń. Tak aj budem robiť. No od sna dobrovoľníčiť v slumoch neupustím.

Ak chcete mať skvelé zážitky z dobrovoľníčenia. Choďte napr. do Charity Matky Terezy v Kasablanke. Je tam super klíma, môžete žiť so sestrami v charite. Jedlo a ubytko máte zadara. Hm a ten pocit starať sa o novonarodeniatka a vidieť život od začiatku – nie od konca ako v Kalkate – je srdcervúci zážitok, z ktorého budete žiť nesmrteľne dlho. Preto mám aj sem tam stavy blaženosti... To mi dalo dobrovoľníčenie. Tak choďte do toho. Život je krátky.

Lenka Bašnáková

Lenka Bašnáková

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  4x

veľmi vďacná duša, hlbokovnímajúca krásy a hnusy sveta. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu