Dobrovoľníčenie v indickej Kalkate

Autor: Lenka Bašnáková | 20.9.2012 o 21:26 | (upravené 26.7.2016 o 23:14) Karma článku: 9,01 | Prečítané:  609x

Odkedy som pracovala ako dobrovoľníčka pre Charitu Matky Terezy, zistila som, ze som závislá. Nemôžem presťať. Potrebujem mať výzvy. Jednou z nich bolo ísť robiť charitu do Kalkaty. Sporila som si 2 roky...

Keď mi niekto povie slovo Kalkata, v hlave sa mi nakopia obrazy ľudí, ktorí svojimi telami vytvárali koberce na papierových kartónoch, či holej zemi. Nemali domov, spali, žili, teda skôr prežívali hocikde.

Smrad, ktorý sa zaryje do vnútorností a nepomôže vám, ani keď dýchate ústami. Ten smrad je neopísateľný. Tak, ako mutujú vírusy, mutuje isto aj smrad. A svoje posledné štádium sa mu svojvoľne podarilo dosiahnuť v Kalkate, meste očistca, hmly, inej dimenzie. Čo tam tak dobrovoľníkov láka?Miniatúrne smiešno-chudé telíčka, kráčajúce po ulici, vykonávajúce na ulici všetky živočíšne, ľudské potreby... Smútok ľudí, z ktorých 74% nemá žiadnu budúcnosť, ba horšie – nádej na lepší život, ma bude súžiť do smrti. 

Ale dosť bolo o smutných veciach. Charita je moja pasia, dobrodružstvo, môj druhý dych, zmysel života a taktiež zážitky na celý život (dokiaľ vám ich pán Alzheimer nezoberie). Keďže som už pred pár rokmi robila dobrovoľníčku u Misionárok lások aka Charita Matky Terezy v Madride a aj Maroku, chcela som si splniť môj sen, ísť robiť niečo brutálne ťažké a to rovno do Kalkaty, lebo som vedela, že je to tam drsné. A aj to bolo. Nie dobrovoľníčiť, či pomáhať ľuďom v núdzi, ale dostať aspoň dáku príležitosť, robiť niečo užitočné.

Po príchode a  po registrácii, ktorá sa koná 3x týždenne, mi bola pridelená práca na 3 hodiny so starými a bezvládnymi ženami. Bola som veľmi nazlostená, pretože som si tri mesiace pred príletom do Indie preverovala, čo môžem robiť ako dobrovoľníčka, akú prácu a či budem môcť ísť zbierať umierajúcich ľudí do slamov. Nemohla som. Je to nebezpečné, bolo mi povedané až na mieste.

Bola som veľmi sklamaná, lebo som nemohla dať pomocnú ruku tým, na ktorých sa všetci VYSRALI. Pardon za výraz, ale neviem násť lepšie expresívne slovo, ktoré by vystihlo situáciu, v ktorej sa títo ľudia ocitli: sami, hladní, bez strechy nad hlavou a pomocnej ruky. No a JA... Ja som chcela byť ten prostredník, človek, ktorý podá týmto ľuďom pomocnú ruku, predtým, než odídu na druhý svet. Chcela som byť to svetlo, ktoré ja cítim od druhých, keď sú vždy pri mne a podajú mi nezištne nápomocnú ruku. 

Niesla som to s ťažkým srdcom. Bolo mi vysvetlené, že aj tie tri hodiny niečo znamenajú pre tých, s ktorými som strávila čas.Pre mňa to nebolo nič. Prať, upratovať, starať sa o bezvládne, choré, či staré ženy nebol problém. Nič mi nerobilo ani vidieť, či utierať rany ženám poliatym kyselinou. Iní dobrovoľníci sa pozerali na ľudí s leprou, či iným postihnutím ako na zvieratká v zoo. Niekto si ich potajme fotili a mne bolo lúto, že niekto vie zneužívať aj takýmto spôsobom ľudskú dôstojnosť. Rozum sa mi pozastavoval nad tým, čo sa stalo žene, ktorú jej moslimský manžel oblial kyselinou od toľkej ,,lásky“. Na hlave nemala žiadnu korunu krásy -vlasy, ale znetvorenú kožu, žiadne oči, nos. Isto bola rada, že jej nespálilo polovicu úst a mala aspoň miniatúrnu nosnú dierku. Žena súca na foto roka do National Geographic: Survivor of the Year (pozn.: ,,Prežilec“ roka).

To bola len jedna. Boli ďalšie, iné, oslepené, znetvorené, prežívajúce svoj temný raj na zemi. Takto by som nazvala útulky Matky Terezy, v ktorých mohli úbožiaci byť. Iba byť. Spať sa im nedalo. Veď ja sama som bola doštípaná od komárov a inej hávede a ledva som zaspala. Cucali ma zaživa. Komáre, myšlienky na umierajúcich. Všetko. Cítila som sa ako živá mŕtvola ležiaca 2 metre pod Matičkou Zemou. Nejde mi do hlavy, ako môžu žiť bytosti, ktorým sa červíci a iné parazity dostali pod kožu, množia sa tam, svrbia a znepríjemňujú posledné hodiny súženia už aj tak usúženým polobytostiam.

Nepýšim sa tým, že robím charitu. Ale ako povedala Matka Tereza - byť hrdý na niečo, je byť pyšný a pýcha je hriech. V mojom ponímaní som len nástroj Boží a môžem ďakovať pánu Bohu, že mi v živote dochádzajú veci a vnímam, to čo vnímam. Ale aj tak to je málo. Charitovanim chcem poďakovať za to všetko, čo v živote mám: skvelú rodinu, priateľov, prácu, zdravie, šťastie a požehnanie.

Ten, kto chce ísť do robiť dobrovoľníka do Indie, nech si vopred od známich zistí, čo je to za miesto a akú dobrovoľnícku prácu bude robiť. Predsalen to nie je lacný špás letieť do Indie, zaplatiť si víza, poistenie na pár týždňov. Ubytovanie sa dá zistiť na internete podľa miesta, kde budete vykonávať prácu dobrovoľníka. Okrem ubytovania blízko miesta pôsobenia je dôležité, aby ste boli ostražití a dávali si pozor na žobrácke mafie. Áno aj také sú. Mne sa stalo, že som videla novorodenca na zemi pred chrámom a chcela som ho vziať k sestrám. Ešteže som za nimi najprv šla. Povedali mi, že je to mafia, ktorá zarába na sirotách, či deťoch. Ľudia majú prispieť a peniaze idú rodičom, ktorí nechcú robiť. Je pre nich pohodlnejšie žobrať, než pracovať na poli.

Ja s kamarátkou sme ochoreli po troch dňoch v Kalkate. Potom sme nemohli byť pripustené k ľuďom, o ktorých sme sa mali starať, lebo majú zníženú imunitu a našou chorobou sme ich mohli aj zabiť. Neskôr sme išli cestovať na juh Indie a skúsiť dobrovoľníčiť pri more, ale nepodarilo sa nám. Keď som prišla na Slovensko, povedala som si, že vlastne nedá sa Bohu ďakovať jednorazovo, ale že mám ďakovať stále, každý deń. Tak aj budem robiť. No od sna dobrovoľníčiť v slumoch neupustím.

Ak chcete mať skvelé zážitky z dobrovoľníčenia. Choďte napr. do Charity Matky Terezy v Kasablanke. Je tam super klíma, môžete žiť so sestrami v charite. Jedlo a ubytko máte zadara. Hm a ten pocit starať sa o novonarodeniatka a vidieť život od začiatku – nie od konca ako v Kalkate – je srdcervúci zážitok, z ktorého budete žiť nesmrteľne dlho. Preto mám aj sem tam stavy blaženosti... To mi dalo dobrovoľníčenie. Tak choďte do toho. Život je krátky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?